crux sacra sit mihi lux non draco sit mihi dux

PEKLO EXISTUJE - UZNANIE SVÄTÉHO OTCA PLA IX

17. 9. 2008 20:38
Rubrika: virgo maria

 

UZNANIE SVÄTÉHO OTCA PLA IX. AUTOROVI MSGRE DE SÉGUR

VIDEO PEKLO

Pius IX., pápež,

milovaný synu, pozdrav a apoštolské požehnanie.

Blahoželáme Ti z celého srdca k úspechom pri šírení evanjelia. Všetko, Čo publikuješ, šíri sa medzi ľudom v ti-sícoch exemplárov. Je zrejmé, že Tvoje spisy sa páčia a majú svoj účinok. Umožňuj i naďalej pôsobiť milosti, ktorú ti Pán udelil, s nezmenšenou snahou pokračuj v práci pri šírení dobrej zvesti. Z našej strany Ti vyprosujeme pomoc Božiu, s ktorou i nadalej povedieš duše po ceste spásy. Tým získaš prekrásny veniec svojej budúcej odmeny.

 

Ako syn nebeskej blahovôle smieš očakávať odmenu nášho Pána Ježiša Krista. Prijmi, milovaný synu, apoštolské požehnanie, ktoré udeľujeme s veľkou láskou, aby sm.e tak dokázali našu otcovskú priazeň.

 

Dané v Ríme, u svätého Petra, 2. marca 1876, v tridsiatom roku nášho pontifikátu.

Pius DL, pápež

 

 

Čo potom?

Bolo to v roku 1837. Dvaja mladí podporučíci práve opúšťali dôstojnícku školu Saint Cyr. Pred odchodom z Paríža si ešte chceli poprezerať niektoré jeho pamätihodnosti. V blízkosti Tuileries vkročili do chrámu Nanebovstúpenia, kde začali obdivovať obrazy, maľby a ostatné umelecké pamiatky tohto krásneho kostola. Modliť sa ich ani nenapadlo, to v úmysle nemali.

Jeden z nich spozoroval v blízkosti spovednice mladého kňaza, ktorý sa v bielej rochete modlil pred svätostánkom.

„Všimni si toho kňaza," upozornil kamaráta. „Zdá sa, že niekoho čaká."

„Možno teba," odpovedal druhý s úsmevom. „Mňa? A načo?"

„Ktovie, snáď ťa chce vyspovedať."

„Mňa? A stavíš sa, že pôjdem?!"

„TY a spovedať sa?" Začali sa smiať.

„O Čo sa stavíme?" pokračoval mladý dôstojník rozhodne, ale výsmešné.

„O jednu dobrú večeru s chladeným šampanským."

„Dobre, o výbornú večeru a šampanské, ale neverím, že vkročíš do tej ohradenej skrine."

Len Čo to dopovedal, kamarát podišiel k mladému kňazovi a niečo mu pošepkal do ucha. Ten sa zdvihol a pobral do spovednice. Údajný penitent vrhol na kamaráta triumfujúci pohľad a kľakol si, akoby sa chcel spovedať. „Ten má ale drzosti," pomyslel si prvý z mládencov, posadil sa na lavičku a čakal, ako sa stávka skončí.

Čakal päť minút, desať, pätnásť. „Čo ten tam robí?" pýtal sa sám seba s netrpezlivou zvedavosťou. „Čo tam len môže robiť tak dlho?!"

Konečne sa dvere spovednice otvorili a vyšiel kňaz. Tvár mal pohnutú a vážnu. Zamával ešte rukou kľačiacemu a pobral sa do sakristie. Mladý dôstojník vstal a pokynul priateľovi na znak, že opúšťajú kostol.

„Čo sa vlastne stalo?" nedočkavo spustil čakajúci, len čo vyšli na ulicu. „Vieš, že si tam trčal viac ako dvadsať minút? Myslel som, že sa skutočne spovedáš. Stávku si vyhral, pozývam ťa teda na večeru."

„Nie," odpovedal smutne priateľ, „dnes nie. Pôjdeme inokedy. Mám ešte nejakú robotu a teraz už musím ísť." Podal priateľovi pravicu a rozrušený sa rozlúčil.

Čo sa vlastne odohralo v spovednici medzi podporučíkom a spovedníkom?

Len čo kňaz otvoril posunovacie okienko spovednice, z tónu mladého muža spoznal, že sa tu jedná o niečo, čo do spovednice nepatrí. Podporučík bol natoľko drzý, že medzi rečou utrúsil: „Náboženstvo? Spoveď? Na to ja kašlem!"

Duchovný pohotovo zareagoval: „Milý pane, vidím, že vaša prítomnosť v spovednici nepatrí do repertoáru vašich vážnych počinov. Nechajme preto spoveď spoveďou, no ak si to želáte, môžeme sa baviť o niečom inom, o čom chcete. Vojakov si vysoko vážim a vy na mňa pôsobíte dojmom milého mladého muža. Povedzte mi láskavo, akú máte hodnosť?"

 

Dôstojník pochopil, že urobil hlúposť. Šťastný, že môže lacno vycúvať z celej situácie, ktorá sa mu stala trápnou, odvetil dosť zdvorilo:

„Som podporučík, práve mám za sebou Saint Cyr."

„Podporučík, ostanete ním dlho?"

„Neviem, najmenej dva, tri roky, možno i štyri."

„A potom?"

„Potom? Budem poručíkom," „A potom?"

„Potom sa stanem stotníkom."

„Stotník? V ktorom roku života sa možno stať stotníkom?"

„Ak má človek Šťastie, tak v dvadsiatom ôsmom alebo deviatom."

„A potom?"„No, potom je to už dosť ťažké. V hodnosti stotníka sa slúži dlho. Po nej nasleduje veliteľ bataliónu, potom podplukovník a plukovník."

„Dobre, stanete sa teda plukovníkom, keď dovŕšite 45 rokov. A čo potom?"

„Potom by som sa mohol stať brigádnym generálom, po ňom snáď divíznym generálom. Napokon ostáva už iba maršalská palica, ale moje ambície až tak ďaleko nesiahajú."

„Dobre, no nehodláte sa ženiť?"

„Ale áno, keď sa stanem vyšším dôstojníkom."

„Dobre, budete teda ženatý, vysoký dôstojník, generál, divízny generál, snáď maršal, kto vie. A potom?" kňaz čaká odpoveď.

„Potom, potom..." zrozpačitie mladý dôstojník, „úprimne povedané, neviem, čo bude, čo sa stane."

„Nuž," hovorí vážne duchovný, „možno viete všetko, čo sa stane do tej chvíle, ale čo príde po nej, to neviete. Ja však viem a poviem vám to presne. Potom zomriete a objavíte sa pred Bohom, ktorý vás bude súdiť. A ak chcete takto pokračovať ďalej, budete zatratený. Budete večne trpieť v pekle. To je to, čo sa stane potom!"

Keď chcel mladý muž opustiť spovednicu, duchovný ho ešte raz oslovil:

 

„Okamžik, pane, už iba pár slov. Máte vyvinutý zmysel pre česť a ste citlivý na neúctivé správanie. Dobre, aj ja. Vy ste sa voči mne previnili, dlhujete mi preto zadosťučinenie. Môžeme to vyriešiť veľmi jednoducho. Na vaše čestné slovo. V mene cti od vás žiadam iba toľko, aby ste po osem večerov pred spaním pokľakli a vyslovili tieto prosté slová: - Jedného dňa zomriem, ale ja na to kašlem; budem večne zatratený, ale ja na to kašlem; večne budem horieť v pekle, i na to však kašlem. - Dajte mi čestné dôstojnícke slovo, že to dodržíte!"

 

Mladý muž chcel mať svoj „prešľap" čím skôr za sebou, preto súhlasil so všetkým, čo od neho duchovný žiadal. Keď opúšťal spovednicu, kňaz ešte poznamenal: „Ani netreba zdôrazniť, že vám zo srdca odpúšťam. Až ma niekedy budete chcieť vyhľadať, nájdete ma tu, pri mojej spovednici. Len nezabudnite dodržať slovo."

 

Mladý oficier odchádzal sám na seba nemálo namrze-ný. Nadišiel večer, blížila sa noc. Pred spaním trocha váhal, ale ako dôstojník dodržal slovo a zahryzol do kyslého jablka: „Zomriem, budem súdený, prídem snáď do pekla..." Tu sa zháčil. Slová „ale ja na to kašlem," už nevyslovil. Nemal odvahy. Prešlo niekoľko dní. Nech robil, čo robil, v ušiach mu stále znelo: Zomriem..." Po pravde povedané, mladý muž bol skôr nerozvážny ako zlý. Ešte neuplynulo osem dní, keď sa vrátil do chrámu Nanebovzatia. Vykonal si svätú spoveď. So slzami v očiach, no s radosťou v srdci opustil chrám. Od tej doby je dobrým veriacim kresťanom.

 

Myšlienka na peklo spolu s milosťou Božou ho úplne zmenili. Táto myšlienka sprevádza dnes a bude sprevádzať i v budúcnosti nie tisíce, ale milióny ľudí.

 

Viera v peklo

V existenciu pekla verili národy všetkých vekov. V každom čase, od začiatku sveta, predstavovali si ho všetky náboženstvá. Pravda, pod rôznymi názvami, v rôznych formách, ale v peklo verili.

Dávno pred kresťanským letopočtom o ňom často uvažovali králi Dávid a Šalamún ako o skutočnosti, o ktorej nik nepochyboval. V Starom zákone bolo peklo samozrejmosťou.

Aj grécky a rímsky starovek pozná peklo ako miesto ohňa a temná. Tartaros je miestom pre bezbožníkov, ktorí znevažovali sväté zákony. V Tartare ich očakávalo večné a hrozné utrpenie. Sokrates, Platón, Aristoteles, velikáni gréckej kultúry ani najmenej nepochybovali o existencii Tartaru. Homér Grékom, Vergílius Rimanom opísali miesto večného utrpenia svojimi nesmrteľnými veršami.

Medzi domorodými národmi Afriky, Ameriky, Ázie, Oceánie existovala viera v peklo práve tak, ako medzi starými Peržanmi a ostatnými pohanmi. Pre moslimov je peklo dogmou. Ľudstvo všetkých čias uznávalo existenciu pekla. Táto dogma je súčasťou univerzálnej pravdy celého ľudstva. Ľudstvo ju pozná, pochopiť však nemôže, lebo presahuje hranice ľudského rozumu.

 

Pojem pekla je takzvanou „vrodenou pravdou". Bez nášho pričinenia sa nachádza v našom vedomí a je hlboko zakotvená v každej ľudskej duši. Aj tí, ktorí peklo popierajú, majú z neho strach a keď tvrdia, že neexistuje, hlasno klamú seba i druhých.

Náš Pán Ježiš Kristus túto pravdu potvrdil a v evanjeliu ju spomína na štrnástich miestach. Uveďme aspoň dva príklady: „Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, Čo pášu neprávosť a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši nech počúva." (Mt. 13, 42). Kedy to bude? Hneď po smrti je vynesený definitívny rozsudok. Najhorší, najstrašnejší, najzúfalejší okamih, keď zaznie rozsudok: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho poslom!" (Mt. 25, 41).

 

Foligno

Vrátil sa už niekto z druhého sveta, aby nám tamojšie skutočnosti potvrdil? Áno, vrátil. Ak pocestujete do Talianska, navštívte mesto Foligno. Tu 4. novembra 1859 zomrela vo františkánskom kláštore sestrička Terézia-Margit Gesta. Ranila ju mŕtvica. Veľa rokov bola novic-majsterkou a súčasne mala na starosti šatnicu kláštora. Narodila sa roku 1797 v Bastii a vo februári roku 1826 vstúpila do kláštora. Na svoju smrť bola určite dobre pripravená.

Dvanásť dní po jej smrti, 17. novembra mala v šatni-ci pracovať sestrička Anna Felicitas, ktorá tu vypomáhala už za života sestry Terézie. Keď vstúpila do miestnosti, zarazili ju vzdychy, ktoré si nevedela vysvetliť. Celá nastrašená otvorila dvere do susednej miestnosti. Nikto v nej nebol, ale stonanie sa stalo omnoho hlasnejším. Hoci nebola bojazlivou, prenikol ju strach. „Ježiš, Mária," zvolala, „čo je to?" Vzápätí sa ozval zúfalý hlas, sprevádzaný bolestnými vzdychmi: „Ó, môj Bože! Ako strašne trpím! Dio, que peno tanto!" Zhrozená sestra okamžite spoznala hlas nebohej Terézie.

Spamätala sa a položila otázku: „Prečo?" Kvôli chudobe," odpovedal hlas Terézie. „Akože?" pýtala sa malá sestra, veď ste boli chudobná."

„Nie kvôli sebe, ale ostatným sestrám som v tomto ohľade prenechala príliš veľkú voľnosť. Tý buď obozretná." V tom okamihu sa celý priestor zaplnil hustým dymom. Objavil sa v ňom tieň sestry Terézie, ktorý sa pohyboval smerom k východu. Keď došiel k dverám, zaznel výkrik: „Tuje svedectvo božieho milosrdenstva!" Zároveň sa prízrak rukou dotkol hornej časti drevených dverí, kde zostala vypálená stopa, dokonalý odtlačok pravej ruky sestry Terézie. Potom tieň zmizol.

 

Úbohá sestra Anna od strachu stála ako omráčená. AŽ po chvíli začala kričať, volať o pomoc. Najprv pribehla jedna, vzápätí druhá a o chvíľočku sa okolo nej tlačili všetky sestričky kláštora. Všetky vnímali zápach spáleného dreva. V hroznej stope na dverách spoznali odtlačok ruky sestry Terézie, ktorá bola mimoriadne malá. Nastrašené opustili priestor a ponáhľali sa do kaplnky, kde sa spoločne modlili. Modlili sa celú noc, činili pokánie a na druhý deň všetky obetovali sväté prijímanie v prospech duše zomrelej novicmajsterky.Správa sa bleskové rozšírila po celom meste a okolí. S kláštorom spriatelení kňazi i sestry ostatných spoločností sa pridružili k modlitbám františkánok. Táto horlivosť a láska k blížnemu neostala bez následku. Znova to bolo mimoriadne a nadprirodzené.

 

Sestre Anne Felicitas, ešte vždy šokovanej, dala predstavená pokyn, aby si poriadne odpočinula. Poslúchla síce, ale v duchu sa rozhodla odstrániť vypálený odtlačok, lebo celé Foligno žilo v napätí a strachu.Sestra Terézia sa jej zjavila znova. „Viem, čo zamýšľaš," poznamenala zostreným hlasom: „Chceš stopu, ktorú som zanechala, zmazať. Vedz, že to nie je v tvojej moci. Zázrak urobil Pán Boh pre poučenie a obrátenie ľudí. Jeho spravodlivým rozsudkom som odsúdená stráviť štyridsať rokov v plameňoch očistca preto, že som bola k niektorým sestrám príliš zhovievavá. Ďakujem tebe i ostatným za modlitby, ktoré Pán Boh pripísal mojej duši. Najmä modlitba siedmich žalmov mi priniesla veľké uľahčenie." Potom ešte s úsmevom poznamenala: „Ó šťastná chudoba, ktorá je požehnaním pre všetkých." Nato opäť zmizla.

Nasledujúceho dňa, 19. novembra, sa sestra Felicitas pobrala na nočný odpočinok ako zvyčajne. Len čo zaspala, strhla sa na to, že ju niekto volá po mene. Zobudená, pri plnom vedomí, ale vystrašená, ležala v posteli ako priklincovaná. Nemohla zo seba vydať ani hlások. Aj teraz spoznala hlas sestry Terézie. Pri posteli sa objavil jas, ktorý osvetlil celú izbu. Hlas sestry Terézie zaznel znova, ale už s radostným triumfom: „V piatok som zomrela a teraz, tiež v piatok, vchádzam do večnej slávy... Buďte silné v znášaní kríža! Zbohom!" Biely, svietiaci obláčik sa vznášal k nebu, až zmizol.

 

Biskup mesta Foligno a mestské úrady začali kanonické vyšetrovanie. 23. novembra za prítomnosti mnohých svedkov otvorili hrob sestry Terézie Margrid. Zistili, že má popálenú ruku, zhodnú so stopou na dverách v kláštore.

 

Výsledok vyšetrovania iba potvrdil vyššie popísané skutočnosti. Dvere s vypáleným odtlačkom ruky sa tešia neobyčajnej úcte celého kláštora. Matka opátka, ako svedkyňa udalosti, ho ukázala autorovi osobne. So svojimi sprievodcami som sa vlastnými očami i hmatom presvedčil o odtlačku ruky sestry Terézie. Ukazuje, aké ukrutné muky musia znášať odsúdení k podobnému trestu. Tajomstvo posmrtného života a jeho utrpenie pozná iba Boh, ale jedno je isté, že to utrpenie je strašné.

 

Sestrička Terézia okúsila očistec. Ak je utrpenie v očistci také hrozné, aké môže byť v pekle? Teológovia tvrdia, že podobné, avšak s tým rozdielom, že je večné, to znamená nikdy nepomíňajúce.Miesto tohto strašného utrpenia je večné. Večné - nad tým slovom sa hodno zamyslieť.

 

Ako to vyzerá v pekle?

 

Popoludnie, 13. júla 1917. Panna Mária sa zjavuje trom fatimským deťom. Lucia o tom vydáva svedectvo: „Pri tomto zjavení nám Matka Božia povedala: .Obetuj­te sa za hriešnikov a často, najmä ak prinášate nejakú obetu, hovorte: ,Ježišu, z lásky k Tebe, za obrátenie hriešnikov.' Keď Matka Božia vyslovila slová - obetujte sa za hriešnikov - rozostrela ruky, žiariace lúče vychá­dzajúce z jej rúk, zdali sa prenikať hlboko do zeme a my sme videli niečo veľké, ako ohnivé more, v ňom ponore­né čierne, spálené bytosti, zlých duchov a duše v ľud­ských podobách, ktoré vyzerali ako priesvitné žeravé uhlie. Plamene ich vymršťovali do výšky a zo všetkých strán zas padali dolu, ako plamienky pri veľkom požia­ri. Pritom vydávali také žalostné náreky, výkriky zúfal­stva a bolesti, že sme sa od hrôzy a zdesenia roztriasli. Tento pohľad trval iba okamih."* Neveriť slovám Lucie je asi toľko, ako neveriť, že existujeme. Miesto tohto strašného utrpenia je večné. Večné - nad tým slovom sa hodno zamyslieť.

Lucia Santos zila v kláštore karmelitánok v Portu­galsku. Jej adresa: Carmelo de Santa Teresa, 3000 COIMBRA, Portugal.

 

Svedectvo zatrateného

Svätý Bruno je zakladateľom najprísnejšej rehole kartuziánov. Ako došlo k jej založeniu? Bruno bol svedkom udalosti, ktorá ho primalá opustiť svet, odísť do samoty v Grande Chartreuse pri Grenobli a žiť tam veľmi prísnym, kajúeim životom. Rehoľa sa rozšírila po celom svete.**

 

Udalosť, ktorá priviedla Bruna k nekompromisnému nasledovaniu Krista, sa odohrala v Paríži. Prípad bol podrobený prísnej kritike a podložený mnohými svedectvami, preto je jeho historická vierohodnosť nesporná.

Prípad sa odohral za bieleho dňa, v prítomnosti tisí-cov svedkov.

V roku 1082 v Paríži zomrel v tých časoch známy a slávny univerzitný vedec Rajmond Diocrés. Bol všeobecne uznávaný a obdivovaný. Práve v tom čase sa tu zdržiaval aj Bruno, tiež talentovaný učenec, známy po celej Európe, kanonik a predstavený katedrálnej školy v Kolíne. Účasť na pohrebe slávneho kolegu považoval za svoju povinnosť.

Mŕtvolu Rajmunda Diocrésa uložili vo veľkej sále pri chráme Notre Dame. Podľa vtedajšieho zvyku bol mŕtvy prikrytý bielou plachtou. Sála bola počas obradu preplnená do posledného miesta.

V okamžiku, keď sa začalo čítať ofícium za zomrelých, pri slovách „Odpovedz mi, aké veľké a početné sú tvoje hriechy," ozval sa hlas: „Spravodlivým súdom Božím som bol obžalovaný." Prítomní priskočili k mŕtvole

 

Jej azda jediným členom zo Slovenska je mladý kňaz, páter Tobiáš, ktorý ž^je ako kartuzián v Kanade. a nadvihli plachtu. Mŕtvy ležal stuhnutý a nehybný, úplne bez života. Na chvíľu prerušený obrad sa opakoval. Prítomní však už bolí rozrušení a nastrašení.

Pohrebné ofícium sa začalo znova, no keď došli k miestu: „Odpovedz mi...," mŕtvy sa pred očami všetkých zdvihol a silným, jasným hlasom prehovoril: „Spravodlivým súdom Božím bol som odsúdený" a padol dole. Hrôza a strach dosiahli vrcholu. Lekári konštatovali smrť. Mŕtvola bola stuhnutá a studená. V pohrebných obradoch sa už nepokračovalo, ofícium odložili na nasledujúci deň.

Cirkevné autority si nevedeli rady. Jedni tvrdili, že je zatratený, preto už modlitieb nepotrebuje. Druhí a tej mienky bol aj biskup, uvažovali, že všetci raz budeme odsúdení, ale ako, to nevieme. Biskup rozhodol, že pohreb sa odkladá na zajtra.

Nasledujúceho dňa sa obrady začali znova. Bruno so svojimi sprievodcami bol prítomný tak ako včera. Nielen celá univerzita, ale kto len v Paríži mohol, ponáhľal sa do Notre Dame.

Ofícium začalo znovu. Na tom istom mieste, pri čítaní „Odpovedz mi..sa učencovo telo opäť vzpriamilo a Dr. Rajmond Diocrés s neopísateľným výrazom tváre zvolal: „Spravodlivým súdom Božím som zatratený!" Po týchto slovách mŕtvola padla a už navždy ostala nehybná.

Prípad bol už jasný. Komentár nebolo treba. Kapitu-lárny biskup vydal pokyn, aby od mŕtvoly odňali hodnostné insígnie a odovzdali ju správe Montfaucon.

Pri odchode z chrámu sa 45-ročný Bruno neodvolateľné rozhodol opustiť svet a odobral sa so svojimi šiestimi spoločníkmi do Grande Chartreuse, kde sa odrezaní od sveta, úplne zasvätili Bohu.Toto je prípad, keď sa mŕtvy vrátil z miesta zatratenia nie preto, aby ho opustil, ale aby vydal svedectvo, že peklo jestvuje.

 

Mladý rehoľník vyjavuje svoje zatratenie

Arcibiskup z Florencie, svätý Antonius, opisuje vo svojich spisoch nie menej odstrašujúcu udalosť, ktorá sa stala koncom pätnásteho storočia a spôsobila veľký rozruch v celom severnom Taliansku.

Mladému mužovi z dobrej rodiny sa prihodilo nešťastie, že pri svätej spovedi zamlčal jeden ťažký hriech. V takomto stave pristúpil k svätému prijímaniu. Z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac odkladal priznanie a čisté z ľudských ohľadov chodil k sviatostiam. Duševne trýznený sa pokúsil umlčať svoje svedomie tým, že konal prísne kajúce skutky, zintenzívnil svoju horlivosť, takže ho považovali takmer za svätého. KedŽe to už ďalej nemohol vydržať, vstúpil do kláštora. „Tu sa vyznám zo svojich hriechov a získam príležitosť činiť pokánie za spáchané svätokrádeže." Na nešťastie ho aj predstavený, ktorý poznal chýry o ňom, prijal ako malého svätca. Doznanie preto odložil na neskorší čas, no zdvojnásobil svoje prísne kajúcne skutky. V tomto poľutovaniahodnom stave strávil rok, po ňom prešiel druhý. Neodvážil sa vyznať nesmiernu ťarchu, ktorá ho tlačila a trýznila. Napokon mu prišla vhod smrteľná choroba. „Teraz jedným úderom priznám všetko," povedal si. „Prv, než zomriem, vykonám generálnu spoveď a dám si svedomie do poriadku." Ale sebaláska zvíťazila nad ľútosťou. Pri spovedi vykreslil svoj duševný stav tak nejasne, zaoba-lene, že spovedník neporozumel. Svedomie ho natoľko trýznilo, že sa rozhodol spoveď na druhý deň zopakovať. Ale ešte v tú noc upadol do delíria a zomrel.

Spolubratia medzi sebou hovorili: „Ak on nie je v nebi, potom kto?" Mŕtvolu vystreli v kláštornom kostole. Pred začatím obradov predstavený poslal jedného z bratov, aby dal zvonením znamenie na začatie pohrebných obradov. Keď vstúpil do kostola, uvidel podobu mŕtveho pri oltári spútaného reťazmi. Z celého tela mu žiarilo oslepujúce červené svetlo. Brat padol na kolená, oči upreté na mŕtveho. Prízrak mu povedal: „Nemodlite sa za mňa, som na celú večnosť v pekle." Vyrozprával o celej sérii svojich svätokrádeží a stratil sa. V kostole i po celom kláštore bolo cítiť neznesiteľný zápach. Predstavení odovzdali mŕtvolu správe cintorína, lebo ju nepokladali za dôstojnú cirkevného pohrebu.

 

Generál v pekle

Msgre de Ségur spomína aj prípad, ktorý sa odohral v okruhu jeho rodiny:

Bolo to v Moskve, krátko pred vojenským ťažením roku 1812. Autorov starý otec z matkinej strany, gróf Ros-tophine, zastával vysokú funkciu vojenského guvernéra Moskvy. Bol dobrým priateľom generála Orlova, známeho pre vojenskú statočnosť. Bol však práve taký neveriaci ako statočný.

Jedného večera sa Orlov stretol so svojim priateľom, taktiež generálom, ktorého kvôli anonymite starý otec menoval iba Alexandrom, na istom večierku. Generál Alexander i Orlov boli nielen dobrými priateľmi, ale obaja aj ctiteľmi a obdivovateľmi Voltaira. Na hostine, dobre naladení, si strúhali žarty z náboženstva i z pekla. Orlov poznamenal:

„Ty, a Čo, keď za záclonou predsa len niečo existuje?"„No čo," zareagoval Alexande„ten, kto sa z nás prvý dostane na druhý svet, dá o sebe vedieť; dojednané?"

„Jedinečná myšlienka," odpovedal Orlov. Obaja, trocha podnapití, dali si čestné generálske slovo.

O niekoľko týždňov vypukla vojna, ktorej iniciátorom bol slávny Napoleon. Generál Alexander dostal príkaz okamžite vycestovať z Moskvy a prevziať dôležité komando na hraniciach Ruska. Uplynulo niekoľko týždňov. Gróf Rostophine sa práve holil, keď do izby celý bez seba vtrhol generál Orlov. Neupravený, neuČesaný, bledý ako mŕtvola.

„Čo sa stalo, Orlov?" „Myslím, že zblázniem," odpovedal generál. „Čo je, hovorte!"

„Viete, už dávnejšie sme si s generálom Alexandrom prisahali, že kto z nás skôr zomrie, príde druhému zjaviť, či za velkou oponou niečo existuje. Dnes, skoro ráno, už som nespal, na svojho priateľa som vôbec nemyslel, zrazu vystúpil spoza záclony. Stál asi dva kroky pred mojou posteľou, bledý, pravú ruku mal na prsiach a povedal: .Peklo existuje a ja som v ňom.' Vzápätí zmizol. Neviem, čo si mám o tom myslieť."

Gróf sa ho snažil upokojiť: „To sú iba halucinácie, alpské sny, nič si z toho nerob."

 

Asi o desať dní po tejto neobyčajnej udalosti však vojenský kuriér priniesol správu o smrti generála Alexandra. Zomrel v tom istom čase, keď ho videl generál Orlov. Pri návšteve pozícií prvého sledu ho našla nepriateľská guľka a generál bol na mieste mŕtvy.

Existencia pekla sa však vôbec neopiera o takéto mimoriadne udalosti, či zázraky, v ktoré nemusíme veriť, ale o zdravý rozum, predovšetkým však o neomylné božské svedectvo Ježiša Krista, o svedectvo prorokov, apoštolov a o učenie svätej Cirkvi.

 

Prečo niektorí popierajú peklo?

Lebo by bolo v ich záujme, keby peklo neexistovalo. Keby zlodeji mohli, iste by zlikvidovali políciu. Podobne ľudia, ktorí pociťujú blízkosť „zápalnej šnúry", sú ustavične ochotní tvrdiť a robiť všetko možné i nemožné, aby si nahovorili, že peklo neexistuje. Cítia, že ak existuje, potom je pripravené pre nich. Aby si dodali odvahy, snažia sa presvedčiť i druhých. V tzv. vedeckých spisoch a rôznych filozofických úvahách opakujú a zdôrazňujú, že peklo nemôže jestvovať. Vďaka tejto vlastnej a halas-nej reklame prichádzajú k záverom, že ľudia už v peklo neveria, a že teda ani my nemusíme v peklo veriť.

Veľkými „odborníkmi" v tomto ohľade boli voltairovci. Svojou filozofiou, mudrovaním a sofistikou dokazovali, že nieto Boha, nieto neba, teda nieto ani pekla. Predkladali svoje úvahy ako hotové faktá. A napriek tomu vieme z dejín, že všetci, jeden po druhom, pred smrťou, zachvátení strachom, odvolávali svoje tvrdenia, spovedali sa, prosili o odpustenie Boha i ľudí. Jeden z nich, Dide-rot, píše o smrti d'Alamberta: „Keby som nebol pri jeho smrteľnej posteli, iste by všetko odvolal. Domáhal sa kňaza, ale jeho okolie to zamedzilo."

Každý vie, že profesionálny neznaboh, Voltaire, sa na smrteľnej posteli dva, tri razy domáhal, aby mu poslali kňaza z chrámu St. Sulpice. Jeho žiaci ho obklopili tak tesne, že kňaz sa k umierajúcemu nedostal. Pred smrťou bol preto zúfalý, zúril a hlasno nadával. Ešte dnes možno vidieť v Paríži izbu, kde sa odohrala táto tragická scéna.

Tí, čo najviac kričia proti peklu, veria v neho tak ako my. Keď sa priblíži smrť, padne im maska z tváre a zrazu vidno, čo je pod ňou. Bojazlivosť, strach, ba i ľútosť. Nechoďme ďaleko. Aj JUDr. Gustáv Husák, bývalý prezident republiky, v očiach miliónov neverec, pred smrťou poprosil o kňaza a prijal sviatosti zomierajúcich. Keď sa už takíto velikáši sklonia pred večnými pravdami, čo potom ostatní?Kto nechce peklo

Skazené srdce sa pekla bojí. Ten, kto nechce opustiť svoj nemravný život, veľmi ochotne povie, že pekla nieto. Človeku, ktorého srdce, predstavy, zmysly, denné zvyky opanuje nezriadená láska, tomu hovoriť o pekle, je ako hádzať hrach o stenu. V ťažkej situácii sa nachádzajú ľudia bohatí. Zriecť sa striebra, zlata, neoprávnene nadobudnutého majetku, je skoro nemožné Radšej tisíc raz zomrieť. Radšej do pekla, ako vrátiť peniaze alebo majetok.

 

Pred nedávnom zastrelil v Rakúsku žalovaný svojho protivníka, jeho príbuzných, dvoch sudcov, advokáta, spolu bolo šesť mŕtvych. Prečo? Pre desať centimetrový plot. Príčina: nenávisť.

 

Vermi Často počuť: „Nikto sa ešte z druhého sveta nevrátil a jestvovanie pekla nepotvrdil." A keby sa vrátil, čo sa napokon i stalo, kto by mu uveril? Ilúzie o návrate z pekla veľmi názorne vykreslil sám Pán Ježiš.

 

Istého dňa, keď vchádzal s učeníkmi do Jeruzalema, kráčali popri dome, ktorého základy možno vidieť i dnes. Dom patril pred nedávnom zosnulému, veľmi bohatému farizejovi. Bez toho aby ho menoval, využil Ježiš túto príležitosť, aby svojich učeníkov poučil: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a jemného plátna a každodenne prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odrobinkami, čo padali z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona Zomrel aj boháč a pochovali ho.

A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ,Otec Abrahám zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!' Abrahám mu však odpovedal: ,Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani tamodtiaf prekročiť k nám.' Tu povedal: ,Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.' Abrahám mu odpovedal: ,Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú!' Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.' Odpovedal mu: ,Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal!' (Lk 16, 20 n.)" Lepšie, výraznejšie a krajšie to už podať nemožno.

Dnes by Abrahám povedal možno toto: „Majú prikázania, majú kňazov i biskupov, príklady svätých i mučeníkov, majú bohatú literatúru, ak im ani to nestačí, potom sa o pravde presvedčia po svojej smrti."

Vyššie uvedené vážne slová Božského Spasiteľa sú odpoveďou na ilúzie tých ľudí, ktorí miesto toho, aby sa obrátili, požadujú novšie a novšie zázraky a návraty z druhého sveta. Práve tak to robili i židia. Boli svedkami vzkriesenia Lazára v Betánii a aké boli ich závery?" Čo máme robiť, celý svet ide za ním. Zabime ho!" Neskoršie svätý Peter i apoštoli robili podobné zázraky. A záver?: „Títo mužovia robia zázraky, to nemôžeme poprieť. Predvolajme ich a zakážme im kázať v mene Ježiša Krista." To bolo všetko. Nič viac. Pre seba neprijali žiaden pozitívny záver.

Diderot, svetová kapacita minulého storočia, bezočivý francúzsky bezbožník, povedal: ,AJ keď celý Paríž jedného dňa príde ku mne a povie, že videli človeka vstať z mŕtvych, skôr uverím, že celý Paríž je nenormálny, ako by som priznal, že sa stal zázrak." Pravda, človek takéhoto kalibru je dosť zriedkavý, ale aj dnešné tendencie sú podobné.

Skutočný zázrak zažil i nemalý ateista, Emil Zola. Bol v Lurdoch, na vlastné oči uvidel zázračné uzdravenie, a predsa neuveril.

Človeka, ktorý žije korektne, ani nenapadne, aby popieral peklo. Kresťania, ktorí žijú čisto, svedomito si plnia svoje povinnosti, žijú podľa učenia viery, nemajú pochybnosti o pekle.

 

Čo je peklo?

 

Zatratenie je úplná strata Boha. Zatratené je stvorenie, ktoré je úplne a navždy opustené Bohom. Náš Pán to vyjadril slovami: „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečení, do ohňa večného, ktorý je pripravený diablovi a jeho poslom." Teda dokonalé odlúčenie od Boha a prítomnosť v ohni. Nie je ťažké si predstaviť človeka, ktorý naraz stratil všetko: svetlo, šťastie, lásku, jedným slovom všetko, čo pre neho niečo znamenalo. Takýto človek sa stáva naskrze nešťastným.

 

Kňaz Spoločnosti Ježišovej, páter Surin, patril k slávnym mužom 17. storočia. Slávnymi ho urobili jeho cnosti, vedecké schopnosti, najmä však jeho nešťastie. Chcel zachrániť istú úbohú sestričku posadnutú zlým duchom. Iní kňazi, modlitby, kajúce skutky, exorcisti, nič nepomáhalo. Celé tri mesiace bola v zajatí zlého ducha a velmi trpela. Páter Surin šiel vo svojej dobrote a hrdinstve až tak ďaleko, že sa sám ponúkol Bohu za obeť, len aby sa prejavilo Milosrdenstvo Božie nad sestrou. Jeho želanie bolo vyslyšané. A aby Pán Boh svojho verného služobníka posvätil, dovolil, aby sa démon zmocnil jeho tela.

 

Tento ho trýznil dlhé roky. Pozoruhodnosti, skutočnosti a utrpenie, ktoré prežíval, sú písomne podchytené a o ich autentičnosti nieto nijakej pochybnosti. Po svojom oslobodení napísal knihu, v ktorej opisuje stav, keď sa démon úplne zmocnil jeho schopností, zmyslov a celého konania. V takom stave ho raz nechal prežívať zúfalstvo jedného zatrateného. „Zdalo sa mi, akoby sa celé moje bytie, všetky schopnosti tela i duše, s neopísateľnou prudkosťou vzbúrili proti Bohu. V Bohu som videl vrchol svojho šťastia, nekonečnú dobrotu, jedinú túžbu života; súčasne som cítil nepremožiteľnú silu, ktorá ma od neho zdržiavala. K Bohu, k Životu, Pravde a Svetlu som sa už nemohol priblížiť. Ustavične priťahovaný jeho láskou, bol som od neho vždy odsotený; stvorený pre dobro, zmietal som sa v bahne zla."

 

„Neviem," pokračuje ďalej, „k čomu by som toto neopísateľné utrpenie a zúfalstvo prirovnal. Je to ako šíp, ktorý úžasnou rýchlosťou smeruje k cieľu, no zrazu je zadržaný a nemôže ďalej. Je to ako strela, nezadržiteľne vystrelená, no nemôže dôjsť k cieľu a musí sa vrátiť. Tb je však iba bezfarebný obraz hroznej skutočnosti zatratenia. Zatratenie je sprevádzané zúfalstvom a hryzením svedomia. Toto je dokonalé, neodvolateľné, nevyliečiteľné, bez akejkoľvek iskierky nádeje na zmierenie. Najhroznejšie je myšlienka, že som dobrovoľne zatratený navždy a to pre maličkosti, pre ničotu niekoľkých okamžikov. Ja som to chcel, ja som sa dal týmto smerom! Takto som sa zmýlil! Všetky radosti, zábavy, bohatstvo, šťastie zmizli ako tieň. Moja pošetilosť a zloba ma pohltila."

 

K zúfalstvu sa pridružuje nenávisť - nenávisť voči Bohu. Nenávisť k najvyššiemu Dobru, nekonečnej Pravde, večnej Láske, nesmiernej Dobrote, Kráse a Pokoju.

V Mesine, v Taliansku, pýtal sa istý kňaz svätého života démona: „Kto si?"

 

„Som bytosť, ktorú Boh nemiluje," odpovedal zlý duch. Aj v Paríži sa pri jednom exorcizme pýtal služobník Boží zlého ducha: „Kto si?" Nasledovala drsná odpoveď: „Som navždy v pekle."

 

„Chcel by si byť zničený?"

 

„Nie, aby som mohol nenávidieť Boha."

 

Takto by asi mohol odpovedať každý zatratený. Večne nenávidieť toho, ktorého mali večne milovať. Hovorí sa, že keby zatratení mali niekoľko sekúnd času na oľutovanie svojich hriechov, peklo by bolo prázdne. Tam však už čas nejestvuje.

 

Často počuť názor: „Boh je nekonečná Dobrota - ako ma môže uvrhnúť do zatratenia!"

 

Pravdou však je, že nie Boh zatracuje hriešnika, ale hriešnik sa sám vrhá do nešťastia a k tomu ešte dobrovoľne. Príčinou zatratenia nieje Božia dobrota, ale jedine jeho spravodlivosť a svätosť. Kto neurazí Božiu svätosť, môže si byť istý, že zatratený nebude. Zatratený má to, čo si sám dobrovoľne zvolil a to i napriek dobrote a milostiam, ktoré mu Pán Boh poskytoval.

 

Je v pekle oheň?

 

Áno. To je zjavená pravda. Spomeňme si na jasné, precízne formulácie Božského Spasiteľa. „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečení, do ohňa večného... Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosti, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami". To sú Božie, neomylné slová.

 

V dejinách Cirkvi čítame o dvoch mladíkoch, ktorí navštevovali slávnu alexandrijskú školu. Jedného dňa vstúpili do kostola, v ktorom kňaz práve kázal o pekelnom ohni. Jeden sa tomu vysmieval, druhého pojala ľútosť a strach. Zamyslel sa nad otázkou a neskoršie vstúpil do kláštora. Po určitom čase ten prvý zomrel. Pán Boh mu dovolil, aby sa zjavil svojmu priateľovi s odkazom: „Cirkev káže pravdu, keď hovorí o pekelnom ohni.

Kňazi však robia velkú chybu, že to vykresľujú sto razy slabšie, ako je skutočnosť."

Isteže, je ťažké opísať skutočnosti večnosti, ešte ťažšie, ba nemožné, je ich pochopiť. Kazatelia, kňazi, spisovatelia i teológovia môžu robiť, čo chcú, ich slová skutočnosť vystihnúť nemôžu.

 

 

Svätý Pavol povedal: „Oko nevidelo, ucho nepočulo, a do srdca ľudského nevošlo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú." Na mieste bude aj analógia v opačnom zmysle - čo čaká tých, ktorí Boha nemilujú a páchajú hriechy. Katarína Sienska raz prosila Pána, aby jej ukázal hrôzu smrteľného hriechu. Pán ju vystríhal, že to bude neznesiteľné. Pohľad na hriech bol tak hrozný, Že svätá Katarína po videní prehlásila: „Radšej budem celý život chodiť bosá po žeravom uhlí, ako ešte raz vidieť túto hrôzu.

 

Traja synovia boháča

 

Istý otec rodiny veľmi zbohatol vďaka podvodom a nespravodlivým obchodom. Napokon ťažko ochorel, ležal na smrteľnom lôžku. Celé telo mu pokrývali boľavé rany. Neprávom nadobudnutý majetok ho trápil na svedomí, napriek tomu sa nevedel rozhodnúť k zadosťučineniu. „Ak to urobím," uvažoval, „čo bude s mojimi deťmi?"

 

Kňaz, aby túto nešťastnú dušu zachránil, sa uchýlil ku ľsti. Povedal chorému, že ak sa chce uzdraviť, môže mu ponúknuť prostriedok, ktorý je síce jednoduchý, ale veľmi drahý.

 

„Nech stojí tisíce, nech stojí, čo chce, na tom nezáleží," odpovedá chorý. „Aký prostriedok?"

 

„Rany treba dobre natrieť tukom z tela živého človeka. Stačí malé množstvo. Keby ste vedeli o niekom, kto by bol ochotný držať ruku v plameni sviečky, získali by sme trocha tekutého tuku."Úbohý chorý stonajúci povedal: „Neverím, že by sme našli niekoho, kto by to pre mňa urobil."„Mám jedno riešenie," povedal pokojne kňaz, „zavolajme vášho najstaršieho syna, má vás veľmi rád a je i vaším dedičom. Povedzte mu, že môže zachrániť život svojho otca, ak chvíľočku podrží ruku v plameni sviečky. Ak by to odmietol, zavolajte druhého syna a uistite ho, že zdedí i podiel najstaršieho. Ak aj on odmietne, tretí syn ponuku určite príjme, lebo sa stane jediným dedičom."

 

Otec poslúchol dobrú radu a tak aj urobil. Ale tak prvý, druhý i tretí syn s hrôzou návrh odmietli. Nato im otec povedal: ,Aby ste zachránili môj život, nie ste ochotní zniesť trocha bolesti na krátku chvíľu. A ja, aby som vám zanechal bohatstvo a blahobyt, mám ísť do pekla a tam večne trpieť pre vás? Bol by som naozaj blázon!" A okamžite dal pokyny odčiniť krivdy a každému vrátiť všetko, o čo ho obral bez ohľadu na to, či niečo ostane deťom.

 

Otec mal pravdu, no chápeme i jeho synov. Nechať si spáliť ruku. to je obeť, ktorá presahuje ľudské sily. A predsa! Čo je oheň, chvíľu pôsobiaci na jeden prst, v porovnaní s večným pekelným ohňom?!

 

Profesor abbé Pinault

 

V roku 1944 vyučoval v seminári Saint Sulpice v Issy pri Paríži vynikajúci profesor, menom abbé Pinault. Prednášal fyziku a chémiu. Počas pokusu v chemickom laboratóriu sa raz vznietil fosfor, ktorý držal profesor v ruke. V okamžiku bola celá v plameňoch. Napriek okamžitým zákrokom študentov sa plameň uhasiť nepodarilo. V priebehu niekoľkých minút mu ruku spálilo na uhoľ. Od bolesti stratil vedomie.

 

Celý deň i noc lekári bojovali o jeho život. Od bolesti stonal, plakal, kričal.

 

Keď sa mu sem-tam podarilo prehovoriť niekoľko slov k seminaristom, ktorí boli pri ňom, ustavične opakoval: „Deti moje, vyhnite sa peklu!"

 

Niečo podobné sa prihodilo v roku 1867 mladému kňazovi Laurentovi blízko mesta Pontivy, v diecéze Van-nes. Stal sa obeťou plameňov, aby z lásky k blížnemu zachránil matku s dvoma deťmi.

 

Dva razy sa vrhol do plameňov, odkiaľ bolo počuť výkriky a tak zachránil obe deti. Matka však ostala v plameňoch. Nikto iný sa neodvážil do ohňa, ktorý silnel z minúty na minútu. Hnaný láskou k blížnemu, vrhol sa mladý abbé tretíkrát do plameňov, aby matku nejako dostal z dosahu ohňa.

 

To sa s nadľudskou námahou podarilo, ale v poslednom okamihu keď už-už bol aj on vonku, sa zrútila strecha domu a zasypala mladého kňaza. Volal o pomoc a skutočne ho sťaby zázrakom v poslednom okamihu spod trosiek vytiahli. Úbohý kňaz však vdýchol do seba plamene a za strašných bolestí zomrel.

 

Ako mučeník lásky k blížnemu sa odobral k nebu, aby tam prevzal odmenu za svoj hrdinský skutok. Ešte kým bol v plameňoch, bolo počuť jeho hlas: „Ó, peklo musí byť strašné!"

 

Často počuť otázku, aký oheň je v pekle, aká je jeho podstata. Je to fyzický, materiálny oheň, alebo oheň povahy duchovnej? Mnohí sa klonia k druhému názoru. Svätý Tomáš je však inej mienky: „Oheň v pekle je hmotnej-fyzickej podstaty.

 

" Knieža teológov uvádza dôvody, že po zmŕtvychvstaní sa zatratení dostanú do pekelného ohňa a pretože telo môže znášať iba telesné bolesti, musí byť ten oheň povahy materiálnej.

 

Telo môže byť zasiahnuté iba bolesťami telesnými. Svätý Tomáš sa pritom opiera o učenie svätého Gregora Veľkého i o učenie svätého Augustína, ktorí mali podobné názory.

 

Z toho, čo bolo dosiaľ povedané vyplýva, že zatratení v pekle, pretože nemajú čas, ani milosť, ani vôľu k obráteniu, nemôžu dosiahnuť odpustenie a tak ich utrpenie trvá večne. Z toho vyplýva i iná skutočnosť, že utrpenie nielen nemá konca, ale ani jeho zmenšenie alebo zmiernenie neprichádza do úvahy.

 

Často počuť, ako môže za hriech, ktorý trvá iba krátky Čas, človek trpieť večne? Svätý Chryzostom, arcibiskup z Konstantinopolu, k tejto téme hovorí: „Sú ľudia, ktorí sa bránia, že boli pri zločine prítomní iba niekoľko okamihov. Zabiť Človeka, spáchať cudzoložstvo, dopustiť sa krádeže, a za hriech niekoľkých okamihov večne trpieť?! Iste, lebo, čo Boh súdi na hriechu, nie je čas potrebný k jeho spáchaniu, ale vôľa, ktorá nás k hriechu vedie. Myslia si, že je nespravodlivé, ak Boh zločin jedného okamžiku trestá večným trestom. Všimnime si, čo sa robí v našej spoločnosti.

 

 

Štátna moc trestá vrahov, zločincov, trestom smrti. Aj to sú ľudia, ktorí spáchali zločin v niekoľkých okamihoch. Kto sa odváži povedať, že je to nespravodlivé, toho štát vylúči zo svojej spoločnosti. Obdobne ťažký hriech vylučuje človeka zo spoločnosti Božej. Pre morálnu ťarchu hriechu čas nehrá nijakú úlohu. Nie dĺžka času na spáchanie hriechu vedie hriešnika do zatratenia, ale zvrhlosť vôle, ktorá priviedla človeka k hriechu, ktorý je smrťou pevne fixovaný. Smrť je rozhodujúcim okamžikom. Pred smrťou milosrdenstvo Božie dáva možnosť ľútosti, ako i možnosť stav svojej duše zmeniť vo svoj prospech. Smrťou sú čas i možnosti zvratu zastavené."

 

Je zlá smrť znakom zatratenia?

 

Nie. Kto môže povedať, čo sa odohráva v hlbinách duše umierajúceho človeka? Boh, Boh milosrdenstva a dobroty chce zachrániť každú dušu. Cirkev nedovoľuje, aby sme o niekom s istotou predpokladali, že je zatratený. O dvoch výnimkách sme čítali v predchádzajúcich riadkoch.

 

Svätý farár arský veľmi potešil istú paniu. Jej muž, za ktorého sa ustavične modlila, spáchal samovraždu. V Paríži skočil z vysokého mosta do prúdiacej rieky. Jeho manželka prišla za farárom do Arsu s pútnikmi. Predierala sa hustým zástupom až k chrámovým dverám.

 

Svätý farár ju zďaleka spozoroval, zakýval jej a privolal k sebe. Prvé slová, ktoré bez úvodu vyriekol, boli: „Je zachránený! Ešte počas pádu z mosta vzbudil v sebe dokonalú ľútosť."

 

Za pontifikátu Gregora XVI. žil v Ríme páter Palotta. Aj to bol kňaz svätého života. V povesti svätého v Ríme aj zomrel. Jedného dňa odprevádzal istého vraha na popravisko.

 

Ten sa vysmieval Bohu, hrešil a nadával. Blížiacu sa smrť nebral vážne. Nebolo s ním reči. Páter Palotta už vyčerpal všetky prostriedky pre jeho obrátenie. Kľakol si pred vraha, úpenlivo ho prosil, aby uznal a oľutoval svoju vinu. Vysvetlil mu, že sa nachádza na pokraji pekla, kam sa za chvíľu dostane. Ani to ním nepohlo, ešte raz strašne zahrešil a v tom mu gilotína odsekla hlavu. Kňaz vo vedomí svojej viery a bolesti chcel, aby sa zo škandálu poučili aspoň prítomní.

 

Chytil za vlasy zakrvavenú hlavu popraveného, ukázal ju prítomným ľuďom a silným hlasom zvolal: „Pozrite sa dobre, zapamätajte si, tak vyzerá hlava zatrateného človeka!" Pre tento výrok bol j>o pátrovej smrti, zastavený proces jeho blahorečenia. Či je niekto zatratený, či nie, vie iba Pán Boh. Cirkev verí v milosrdenstvo Božie, preto dúfa a verí do posledného okamžiku smrti. Nemôžeme a ani nesmieme s absolútnou istotou o nikom predpokladať, že je zatratený. Aké sú účinky milosrdenstva Božieho v poslednej sekunde - nevieme.

 

Len nedávno umrela v Paríži sestrička židovského pôvodu. Ako dvadsaťročná konvertovala na katolícku vieru. Bola veľmi inteligentná a práve tak cnostná. Matku mala hlboko veriacu židovku. Keď sa dozvedela o konvertovaní dcéry, opanoval ju až chorobný hnev. Nebolo s ňou reči, dostávala záchvaty, sľubovala i hrozila.

 

 

Sdílet

Komentáře

Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.

Autor blogu Grafická šablona Nuvio